by Sim

peru, bolivia, chile 2/3


Aj keď trošku s oneskerením, ale druhá časť nášho rodinného 5-týždňového dobrodružstva z Južnej Ameriky je tu, snáď sa vám budú zápisky páčiť 🙂

28.12. Puno, Titicaca: nastrojené sklamanie

Ak vás niekde na internete uchváti čaro slamených domčekov vznášajúcich sa na najväčšom jazere v Južnej Amerike, Titicaca, tak sa tomu snažte moc nepodľahnúť. Túto turistickú atrakciu by sme druhý krát pokojne vynechali, aj keď domáce tety v tradičných kostýmoch, ktoré spievali medzinárodné disco hity z 80. rokov sa naozaj snažili. Verím, že ľudia v týchto plávajúcich dedinkách stále reálne žijú, avšak celé sa nám to zdalo príliš nastrojené, s čím sme v podstate aj počítali, ale i tak to bolo trošku sklamanie.

PS: Ak tu sú omietnuté budovy, tak zásadne iba ich predné steny. Platí vo všetkých miestach, kde sme boli.

29-30.12. La Paz: facka od reality

O to reálnejšie boli nasledujúce dni strávené v La Paze, hlavnom meste Bolívie, ktoré je známe svojou kriminalitou. Žiadny oficiálny taxík nechce zobrať 5 ľudí, my sa ale v žiadnom prípade nerozdelíme, rozhodne nie tu. Takže začíname hneď dobrodružne a nastupujeme do náhodne odchyteného taxíku a modlíme sa, aby nás nezaviezol niekam, odkiaľ by sme sa už nevrátili. Dnes stíhame prejsť už len okolie nášho ubytovania, nakoľko to tu moc nepoznáme a na nočné potulky mestom sme trochu posratí.

Druhý deň si doobeda dávame prechádzku historickým centrom, ktoré za svetla vyzerá celkom čarovne. Dokonca sa tu dajú nájsť aj super miesta na obed či kávu – predsa len sála z mesta atmosféra metropoly. Strach mi ale trošku naháňajú vylepené plagáty oznamujúce zmiznutie detí. Ale to som ešte nevedela, čo je strach. Poobede sme sa totiž rozhodli absolvovať alternatívnu túru do najvyššie položenej metropoly na svete (4150 m.n.m.), El Alto, situovanej hneď nad La Pazom. Okrem toho, že je to vysoko položené mesto, je aj vysoko adrenalínové a dovolím si udeliť mu cenu pre mňa najdesivejšieho zážitku, ktorý som kedy na cestách zažila.

Tie 3 hodiny boli tak intenzívne, že vôbec neviem, ako ich zhrnúť do jedného odstavca. Náš lokálny sprievodca nás pred vstupom varoval, aby sme si dávali veľký pozor na naše veci, nezastavovali sa a v žiadnom prípade nič nevyťahovali. Upozornil nás, že do nás môže niekto hodiť kameň, obliať nás alebo nám niečo hodiť pod nohy, aby odpútal našu pozornosť a medzi tým nás niekto okradol. Premávka bol najväčší chaos, aký som kedy videla, a to som bola v New Yorku aj  Vietname. Autá neprestajne trúbili, narážali do ostatných, ľudia kričali a nikto na nikoho nebral ohľad. Prejsť na druhú stranu cesty môže pokojne trvať 10 minúť, vyžaduje poriadnu dávku sebazaprenia a minimálne jedného domáceho guida, ktorý vám razí cestu. Na tzv. „Witches market“, teda čarodejníckom trhu, sa predávajú usušené ešte nenarodené lamy a iné predmety, ktoré ľudia pália pred svojimi chatrčami. To, v čo veria, príbehy, ako tomu podriaďujú život v kombinácii s chudobou a kriminalitou okolo nás a faktom, že sme v tejto štvrti jediní nedomáci vo mne vyvolalo tak zmiešané pocity a napätie, že som pri odchode nedokázala zadržať plač. Dnes som sa cítila najviac nekomfortne, vystrašene, šokovane, fascinovane a vďačne zároveň. Dnes mi chýbal domov.

PS: Mám pocit, že obrazy v celej Južnej Amerike visia zásadne nakrivo.

PSS: Veci si radi uchovávajú v plaste, tak ako ich kúpili a nevybaľujú ich, aby dlhšie vydržali. Tak napríklad nastúpite do taxíku, ktorý ma obalené spätné zrkadielko, rúčky na dverách atd. A nový rozhodne nie je.

!!!Upozornenie!!!

Pretože bolo v La Paze vyššie riziko krádeže, analóg som radšej nechala na izbe. Vznikol tu minimálny počet fotiek na digitál, ktoré som sa nakoniec rozhodla tiež pridať. Rada by som však upozornila, že niektoré zábery môžu byť pre silnejšie povahy. A i keď fotografie narušia “estetickosť” celku, myslím, že je fajn ukázať aj tú realitu a priblížiť vám náš zážitok, ktorý vo vás možno tiež vyvolá nejaké úvahy. 

31.12. Uyuni: Silvester na konci sveta

Ráno prichádzame do mestečka Uyuni, odkiaľ na druhý deň vyrážame do najväčšej a najvyššie položenej soľnej planiny na svete, Salar de Uyuni. Ako tak pozerám, oslavy nového roka budú dosť bujaré 😀 Jedno malé námestie, dve prašné križovatky s kopou smetí uprostred a jedna ulička s cestovnými kanceláriami. Na to, že mesto žije z turistov sa tu ani nesnažia tváriť. Náš hotel (podľa recenzií druhý najlepší v meste) vyzerá, ako by mal každú chvíľu spadnúť a v „sprche“ priamo pod kvapkami vody (o prúde sa nedá hovoriť) trčia elektrické káble z ohrievača vody. Kupujeme si aspoň silvestrovské čelenky a o siedmej večer ideme spať 😀 Aj tak by som to teraz za nič nemenila.

PS: Majú tu divné veľkosti balenia nápojov. Napríklad sklenená fľaša Coca Coly má 625 ml, alebo ich Inca Cola 926 ml.

1-3.1. Salar de Uyuni: oáza pokoja a farby ladiace mojej duši

Nakladáme sa do jeepu a na 3 dni sa zverujeme domácemu  sprievodcovi/šoférovi Raulovi, ktorý nás povodí po púšti. Výber turistickej kancelárie je veľmi dôležitý, po internete totiž nájdete rôzne príhody o opitých a nezodpovedných šoféroch, ktorých jeepy nemajú ani bezpečnostné pásy. Na to, že bol Silvester, Raul vyzerá celkom v pohode, tak snáď sme v bezpečí 😀

Mierime na opustené vraky vlakov kúsok od mesta a odtiaľ už do púšte. Zem pod nami sa pomaly začína premieňať na soľ a výhľad sa mení na dvojpruhový bielo-modrý obzor, na ktorom v diaľke z času na čas zapráši ďalší jeep. Zastavujeme na mieste, kde kryštály soli na zemi vytvárajú šesťuholníky a začneme nacvičovať najklišé pózy do foťáku, ktoré vďaka prázdnote prostredia vytvárajú optické klamy a hry s veľkosťou postáv. Taká tá klasika, že nás dinosaurus ťahá za nohu atd. 😀

Ďalej nás čaká ostrov kaktusov, ktorý sa z ničoho nič objaví na kopci uprostred rozsiahlej planiny. Pre mňa, ako milovníčku kaktusov, je toto miesto raj na zemi, a ten výhľad? Nádhera, nádhera, nádhera! Za rytmu bolívijských tradičných piesní a agresívneho vetra si užívame výhľad na západ slnka. Raul, ako teraz budeš vedieť, kam ísť? Orientácia po takej obrovskej rovine je dosť náročná aj za svetla. Už ideme strašne dlho a stále tam nie sme, OMG, snáď sme sa nestratili. Po nekonečnej ceste sme ale predsa trafili do nášho soľného hotela. Len soľ, posteľ a jedlo. Stačí.

Druhý deň máme na programe zastávky pri lagúnach s ružovými pelikánmi, ktoré spolu s farbami okolitej prírody hrajú krásnu hudbu. Scenéria sa mení pri každej lagúne, no tie pohľady vás za každým dostanú rovnako. Obed uprostred púšte s príchuťou takýchto výhľadov chutí akosi lepšie. Zvyšky dá Raul vyhladovanej líške, ktorú po ceste stretneme a ideme ďalej. Na ubytovanie dnes prichádzame ešte pri západe slnka, ktorý si spoza presklenej steny užívame pri večeri. Potom ešte do prírodného termálneho bazéna pod nočnou oblohou a spokojní spinkať.

Ráno nás čakajú posledné palacinky, ďalšie lagúny, prekročenie hranice do Chile a 30 stupňov! Po tom šialenom vetre konečne moje počasie. O chille v Chile a o mojom najsrdcovejšom zážitku z Amazonskej džungle zase nabudúce.

Ďakujem, že čítate tieto dlhé texty, ste najlepší :-* Prescrollujte ešte fotky a ak ste náhodou nevideli prvý diel, určite naň mrknite TU.

 

  • ƒ/5.6
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/640
  • DSC-RX100
  • ƒ/5.6
  • 37.1 mm
  • 125
  • 1/800
  • DSC-RX100
  • ƒ/5.6
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/100
  • DSC-RX100
  • ƒ/2.8
  • 10.4 mm
  • 320
  • 1/250
  • DSC-RX100
  • ƒ/3.5
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/100
  • DSC-RX100
  • ƒ/4
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/100
  • DSC-RX100
  • ƒ/8
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/800
  • DSC-RX100

Please wait...

Subscribe to our newsletter

Want to be notified when our article is published? Enter your email address and name below to be the first to know.