by Sim

peru roadrip 3/3 amazonia


4.-7.1. San Pedro de Atacama: chill v Čile 

Po chladnej bolívijskej púšti sa presúvame do teplej čilskej civilizácie, do mestečka San Pedro de Atacama, kde konečne pizza chutí ako pizza a cestoviny ako cestoviny. Čile je jeden z najvyspelejších juhoamerických štátov, čo sa odráža aj na cenách. V tomto mestečku sa však zastavil čas vtedy, keď vymysleli asfalt – sú tu iba prašné cesty a tak máte prach  fakt všade. Mesto sa nazýva aj San Pero de Atacama (pero znamená pes) a už chápem prečo – neviem sa rozhodnúť, či tu je viac kg prachu alebo psov na jedného obyvateľa. Inak je to tu naozaj malebné, veľa krásnych reštaurácií a štýlových obchodov – také surférske mesto, len bez mora. Dnes si teda dáme chill v Čile a ďalšie dni podnikneme výlety  do púšte, ku gejzírom a do observatória .

PS: Čítajte brožúrky k výletom. A ak je v nich napísané „Oblečte sa teplo“, tak sa oblečte teplo. Inak pochopíte, prečo má sprievodca na sebe oteplovačky a zimnú bundu, až keď vám v autobuse začne byť taká zima, že sa nebudete hanbiť dať si plavky na kraťasy a obmotať sa uterákom. Môže sa totiž stať, že vo vašom letnom outfite vystúpite z autobusu do -9 stupňov. Nič príjemné.

8.-10.1 Paracas

Vraciame sa zase do Peru, do prímorského mestečka Paracas. Trúfalo si poobede požičiavame bicykle, na ktorých sme sa plánovali dostať na nádhernú pláž. Lenže vietor fúka takým spôsobom, že to vzdávame ešte pred vstupom do rezervácie. Miesto toho sa vraciame cestičkou popri plážových vilách lokálnych zbohatlíkov, čo je nakoniec oveľa zaujímavejší zážitok (ako rodina máme úchylku na sledovanie domov). Ďalší deň dávame plavbu na ostrov tuleňov a poobede sa už úspešne ocitáme na pláži, tento krát sme stavili na taxík. Aj keď bola krásna, moc sme si ju kvôli tomu studenému vetrisku neužili, skôr pretrpeli.

11.-14.1. Amazonia: ako ma zmenila džungla 

Na koniec našej cesty sme sa rozhodli okúsiť pravý život v džungli. S pravými domorodcami, s pravým papagájom, ktorý nás zdravil každý deň z toho istého stromu a pravými netopiermi, ktoré nám s prepáčením srali na zem, kým my sme sa snažili spať v chajde bez dverí (nebudem vám klamať, nebol to žiadny luxus, ale o to luxusnejší zážitok, a to sme presne chceli). S pravým strachom z možného nebezpečenstva neznámeho sveta a pravou víchricou emócií, ktoré vo mne vyvolala krása divočiny, najčistejšie šťastie v očiach malého dievčatka naháňajúceho sliepočku svetrom po dvore v kontraste so zvráteným svetom,  odkiaľ sme prišli my. Už je to 5 mesiacov, odkedy sme sa vrátili domov a mne sa stále tisnú slzy do očí, keď sa tam spomienkami vraciam. Možno preto mi trvalo tak dlho, kým som sa odhodlala dokončiť tento článok. Vždy sa ku mne dostavia pochybnosti o vlastnej existencii, as cliche as it might be. Ok, nechcem plakať, tak poďme na to deň po dni.

Deň 1: kúpanie s piraňami, ubytovanie uprostred ničoho a prvá náročná noc

Fun fact na začiatok – naše životy sme zverili do rúk pánovi s prezývkou Hitler. Celkom odvážny krok, musím uznať, nakoľko sme vlastne vôbec nevedeli, kde budeme spať, čo budeme jesť a čo vôbec  robiť. Ale ukázalo sa, že Hitler pre nás všetko perfektne zariadil. Vyrazili sme z prístavu Iquitos (ak sa to dá vôbec nazvať prístavom) malou loďkou (ak sa to dá vôbec nazvať loďkou, také to dlhé drevené poháňané motorom, s pretekajúcou vodou, ktorú pomocník šoféra nenápadne hrnčekom vylieval späť do rieky).  Hĺbka Amazonky dosahovala 50 m, voda bola našťastie celkom pokojná, ale vraj na nej bývajú aj trojmetrové vlny, no nič, to si radšej nejdem ani predstavovať, išiel z nej rešpekt aj v tom pokojnom stave.

Po ceste na ubytovanie sme absolvovali turistickú zastávku pri nádhernom jazere s leknami, krokodílmi a ďalšími živočíchmi. Po 3 hodinách plavby sme konečne prišli na naše miesto. 2 drevené domčeky na 2-metrových kôloch,  pod ďalšou strechou sprcha s toaletou ( áno splachovala, ale domorodci si inak všetko zahrabávajú do zeme vedľa domu), pod ďalšou strechou húpacie siete a ešte jedna „kuchyňa“.  Boli sme tam len my a ešte 2 Argentínci. Ubytovanie mal na starosti starší pár, ktorý býval od nás asi 100 m, ale inak sme boli naozaj uprostred ničoho. Bez elektriky či signálu. Krása.

Poobede sme ešte stihli plavbu za delfínmi, odvážnejší skočili do Amazonky medzi pirane a kto vie čo ešte a s dažďom sme sa vrátili na večeru. Domáce bio kurča, dusená zeleninka a ryža, najchutnejšie a najpoctivejšie jedlo celého mesiaca. O 7 večer nastane totálne čierna tma, vylezú komáre a vy nemáte moc na výber – ostáva vám len skovať sa za moskitieru a ísť spať. Prvá noc (vlastne asi všetky) bola celkom náročná. Prečo? Jediná vec, čo vás delí od hlučného nočného života džungle je moskitiera. Máte pocit, že vás škriabe aj to, čo vás naozaj neškriabe, drevá pod „matracom“ cítite každou kosťou, niečo vám lozí po streche, vedľa hlavy na sieťke vám pristane netopier a vy si veľmi dobre rozmyslíte,  či sa vám v noci bude chcieť cikať a ísť do druhej chajdy na WC. A keď už sa vám naozaj chce, zobudíte celú rodinu a kolektívne všetci s baterkami idete. Lebo druhý krát už s vami nikto nepôjde 😀 Nehovoriac o tom teple a vlhku.

PS: 10 pyraní vás zožerie za pol hodinu.

Deň 2: “milá” prechádzka džunglou, objatie s leňochodom, ako ma okakala anakonda a jednoduchý dedinský život
Doobeda sme sa vydali na prechádzku džunglou. Neviem, či fakt, že náš sprievodca mal v ruke mačetu ma skôr znepokojoval alebo upokojoval. Najmä ak vám povie, že si máte dávať pozor pod nohy, pretože sú tam jedovaté hady, ktorých jed vás zabije do 45 minút. Môžu byť všade, na zemi, na stromoch, ale vraj útočia len ak sa cítia v ohrození, číže stačí na ne nestúpnuť. OK, ale ako ich mám vidieť, keď mám trávu do pol stehna? Mačetou nám sprievodca vysekával cestičku, vraj ak sa o ňu 3 dni nestarajú, tak úplne zarastie. Aj tak nechápem, ako sme sa nestratili. Zastavovali sme sa pri rôznych rastlinách a krásnych stromoch a dozvedeli sa veľa o živote v džungli.

Mamina chcela strašne vidieť tarantulu, tak sme sa rozhodli po nej pátrať v dutinách stromov. Keď miesto tarantuly zo stromu vyletel húf netopierov, ségra zahučala a sprievodca nás upozornil, že nemáme kričať, lebo môže prísť puma, rozhodli sme sa, že tú tarantulu až tak vidieť nepotrebujeme. Ok, takže mali sme byť ticho a pozerať pod nohy. A nepadnúť do plytkého prameňa pri prechode po úzkom spadnutom strome, tam zase mohla byť anakonda. Prechádzka trvala asi trištvrte hodinu, ale bolo to ako večnosť. Nechápte to zle, bolo to úchvatne krásne, len sa na tú krásu ťažšie sústredilo, keď každú chvíľu niekto povedal, že sa bojí 😀 Vraj, že či chceme prísť do džungle aj v noci a prespať pod stromami… ehm lákavé, ale asi nie.

Poobede sme išli na návštevu do dedinky, odkiaľ pochádzal náš sprievodca. Pri dedinke bola aj malá rezervácia, v ktorej sa starali o zachránené malé leňochody, ktorých mamy zabili pytliaci. OMG, najmilšie stvorenia na svete a mohli sme si ich zobrať na ruky!!! Jeden z najšťastnejších momentov môjho života! Mali tam aj baby anakondu, tá nebola až tak milá, najmä po tom, čo ma okakala, keď mi ju dali okolo krku 😀 V dedinke žilo niekoľko mladých rodín, bola tam škola, futbalové a volejbalové ihrisko. Obyvatelia sú v podstate úplne samostatní, všetko si vypestujú, a dva krát za mesiac zájdu do väčšieho mesta plťkou niečo kúpiť do obchodu. Keď začalo zapadať slnko, celá dedina sa zišla na ihrisku. Chlapci hrali futbal, dievčatá pobehovali okolo a dospelí hrali volejbal, a že ako dobre. My sme sedeli pri škole a pozorovali ten jednoduchý život. Prišlo za na nami krásne dievčatko, ktoré sa predvádzalo so svojím svetríkom, pobehovalo tam a späť a naháňalo sliepočku po ihrisku. Sršalo z nej také šťastie, nedá sa to opísať, ale nemohla som sa na ňu vynadívať. A vy tak sedíte,  pozorujete, ako si celá komunita pekne nažíva, až je vám trápne za všetky tie „problémy“, ktoré riešite doma. K šťastiu naozaj nepotrebujete veľa.

PS: Chlapci hrali futbal každý s jednou kopačkou. Nie každá rodina má na to kúpiť synovi kopačky, tak sa pekne rozdelili, niektorý hral s pravou a niektorý s ľavou. Môže byť niečo krajšie?

PS: Anakonda vás zadusí za 3 hodiny a za ďalšie 3 prehltne. Loví iba na súši, takže keď ju stretnete na prechádzke v džungli, máte spočítané. Skáče na obeť zozadu, nečakane. Na to, aby vás niekto zachránil z jej objatia potrebujete 3-4 ľudí. Nás bolo našťastie 6,  all good.

Deň 3: splnila som si detský sen, uviaznutie v leknách 

Doobeda sme navštívili rezerváciu s malými opičkami, ktorých mamy uniesli a predali ako domáce zviera alebo zabili na mäso. Žiadne klietky, opičky sa tam pohybujú voľne a neutečú, pretože vedia, že o nich bude postarané. Zároveň im však nedávajú všetko jedlo, ktoré potrebujú, aby boli nútené vyjsť do džungle a naučili sa o seba postarať. Opičky sa tak pripravia na divoký život a jeden deň, keď vyrastú, si vytvoria skupinu a rozhodnú sa sami odísť. Krásne. Keďže sú to ešte mláďatá, sú veľmi prítulné a hravé, niektoré až priveľmi. Opičky k vám prídu a natiahnu ruku hore, aby ste si ich vytiahli na seba. Uvelebia sa vám na ramene a potom s vami celú dobu kráčajú. Ako malá som chcela mať opicu, takže sa mi aspoň na hodinku splnil sen.  Ale už som veľká a viem, že opičky patria sem, nikde inde.

Poobede sme išli rybárčiť. Horko-ťažko sme chytili pár pyraní na večeru. Po ceste späť sme sa s našou kocábkou zamotali do lekien a zostali uväznení na Amazonke. Slnko začalo pomaly zapadať a podaktorých začala doháňať predstava, že tam ostaneme cez noc. Nakoniec sa nám ale podarilo uniknúť a tak sme sa mohli vrátiť na ubytovanie. Bola to naša posledná noc v džungli a ja som si uvedomila, že som si akosi začala na ňu zvykať. Prekonala som strach a nepohodlie a začala si to naozaj užívať. Škoda, že sme nemohli ostať dlhšie.

Day 4: ochutnávka džungle a dievčatko, ktoré ma vie rozplakať ešte dnes

Posledný deň nás ešte čakala botanická prechádzka. Ochutnávali sme liečivé rastliny a dužiny, pili zo stromov, strkali ruky do termitiska, aby sme si termity po sebe rozotreli ako prírodný repelent. A našli sme konečne aj tarantulu! Prišli sme sa ešte rozlúčiť do dedinky, rozdali posledné plyšiaky a nasadli do loďky.

A vtedy ma to udrelo. Pri pohľade na to dievčatko, ktoré so svojimi súrodencami utekalo ešte popri lodi a mávalo nám na rozlúčku. Nemohla som to ovládnuť, tie veľké knedlíky v krku sa nedali prehltnúť a zo mňa sa začali potokom valiť slzy. Nevedela som prečo, nikdy sa mi to pri cestovaní nestalo. Bolo to z ľútosti? Že to dievčatko nikdy nezažije, čo som zažila ja? Že nikdy nevycestuje mimo Amazonku, že nepôjde na vysokú školu, neuvidí film v kine, nedá si avokádový toast s cappuccinom v hipsterskej kaviarni? Alebo som ľutovala samú seba? Že sa 3 krát prezlečiem, kým idem von, že pracujem do večera, prídem domov, pozriem si seriál, vyspím sa a tak stále dokola? Že žijem v materialistickej spoločnosti, že sa stresujem kvôli nepodstatným veciam? Alebo to bola vďaka, že žijem tam, kde žijem a mám, čo mám?  Úľava, že sa tam čoskoro vrátim? Mala som zrazu pocit, že neviem, kto som a čo tu robím. Vedela som ale jedno. Už nikdy nebudem taká istá, ako keď som tam prišla.

Želám si, aby každý raz stretol také dievčatko.

 

  • ƒ/5.6
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/500
  • DSC-RX100
  • ƒ/5.6
  • 10.4 mm
  • 125
  • 1/400
  • DSC-RX100

Please wait...

Subscribe to our newsletter

Want to be notified when our article is published? Enter your email address and name below to be the first to know.